K jadru ženy, od obrany po chválu

V dnešnej spoločnosti odvážne a takmer intímne svedectvo autora, ktorý predstavuje nielen svoje doposiaľ vydané knihy ale najmä osobnosti, ktoré ho na jeho ceste pri písaní knihy (ale som presvedčená, že i na ceste životom) sprevádzali. Jedna z top kníh minulého roka, ktorá ukazuje život z toho krajšieho uhlu pohľadu.

Pri čítaní tejto knihy sa mi niekedy až pozastavoval rozum, ako môže niekto čítať moje myšlienky, reagovať na moje nevyslovené otázky a doplňovať moje začaté vety.

Obrana ženských tvarov sa zaoberá viacerými témami, každá z nich je osobitá, nadväzuje na predchádzajúcu tému a snaží sa pretlmočiť hlboké pravdy minulosti, z ktorých sa má človek 21. storočia čo učiť. Červenou niťou celej knihy je G.K Chesterton, odvážny a často opomínaný filozof, ktorého myšlienky Mikš interpretuje v kontexte súčasných spoločenských problémov. Rozoberá napríklad Chestertonov pohľad na Brexit, rodinu ako najdôležitejšiu bunku spoločnosti, poukazuje na jeho obrat ku katolíckej Cirkvi, ale i na otázku ženskej sebarealizácie v súčasnej spoločnosti.

„Tak velké srdce jenom žena má. Tak velkou lásku k maličkostem.“ cituje Mikš, čím súčasne vysvetľuje, aký je sekundárny význam názvu knihy – ženu totiž tvorí z veľkej časti práve jej vnútorný bohatý svet, jej myšlienky a drobné vnútorné „mechanizmy“. Krása ženy pramení spod povrchu, neukazuje sa často priamo, prúdi a tepe blízko pri srdci. Emocionalita a konania srdca sú vlastnými  práve ženám, ničí ich však súčasný tlak (či skôr útlak) na genderovú rovnosť.

Druhým z inšpiratívnych mužov je pre autora Pavel Švanda, spisovateľ a novinár, optimista a kritik. Kritika spoločnosti z hľadiska konzumizmu sa objavuje snáď všade, rovnako kritika sociálnej nerovnosti, kritika extrémizmu… Švanda kritizuje naše prílišné kritiky. Spokojnosť so súčasnou situáciou, poučenie sa z minulosti, z chýb ľudstva, to by pomohlo smerovaniu k optimistickej budúcnosti. Ale my sa radšej sústreďujeme na vzdialené globálne problémy, nezačíname od seba, neakceptujeme pilier európskej kultúry – dialóg. Nemiernosť v slovách, myšlienkach a skutkoch nás nikdy nepovedie k plnému zadosťučineniu, lež vždy bude chcieť viac, a to na úkor stability.

Obsiahla časť knihy sa venuje modernému umeniu, jeho zaznávaniu prirodzenej ženskosti a mapuje prechod k umeleckej abstrakcii ako výrazu úpadku. Balthusa a jeho spomienky stavia Mikš do kontrastu s Mondrianom, ktorého umelecký posun k abstrakcii kritizuje so smutným podtónom i samotný Balthus. Mondrianov príklon k teosofii, jeho radikálne zatratenie prírody ako ničivého prvku v umení, to desilo i radikálov kubizmu Picassa a Braqua. Na trend moderného umenia nadväzuje trend módny. Diktát módnych návrhárov, ktorých slovo začalo znamenať pre ženy viac ako kedykoľvek predtým sa neskôr zlúčilo v jedno so slovom emancipácia.

Obrana ženských tvarov ukazuje pokrivený obraz prezentovaný módnymi značkami ako Gaultier či Saint-Laurent, ktoré sa značne „homosexualizovali“. Extrémne kreácie i názory sú aktuálnou realitou v módnom priemysle a Mikš vinu nekladie inam ako k ľudskej nemiernosti, kde sa znova stretáva s tézami Švandu a Chestertona.

Táto brilantná kniha sa zakončuje odkazom na Scrutonovu nedávno vydanú publikáciu Piju tedy jsem (http://kultura21.cz/literatura/14538-barrister-and-principal-piju-tedy-jsem-roger-scruton), a tak uzatvára kruh vedúci od radosti k životu, cez lásku k ženám a k vínu. Tri nerozlučiteľné pozemské radosti vedú človeka k porozumeniu podstaty samotnej lásky.

Eva Smininová

kultura21.cz